Kniha Antihrdina ma upútala názvom. Zatiaľ som mala vždy šťastie na knihy, ktorých hlavný hrdina či hrdinka boli pozitívni, prípadne bolo aspoň možné ospravedlniť či pochopiť ich zvláštne správanie, nech už bolo v akejkoľvek forme. Preto som si povedala, že je čas na zmenu. Chcela som sa pustiť do niečoho, čo ma bude znervózňovať a štvať. A presne to som aj dostala!

čitáreň antihrdina

Kniha vyšla vo Fínsku napísaná po fínsky. Slovenkou. Alexandra Salmela si teda svoj fínsky originál tejto sci-fi knihy preložila do slovenčiny sama (podľa mňa celkom zaujímavý fakt). Možno tak trochu aj musela, pretože… tie vety! Aby ste mi rozumeli, kniha ma okrem názvu upútala aj svoíim spracovaním. Príbeh sledujeme z pohľadu viacerých postáv, jednotlivé pasáže sú odlíšené aj graficky. Okrem rozprávania je kniha tvorená aj úryvkami z tlače, denníka či legendami. Toto všetko je ešte v poriadku, pretože grafika veľmi pomáha. Komplikovanejšia je skladba viet. Salmela ma donútila sústrediť sa iba na knihu, text, významy slov a ich vzájomné naviazanie. V jednej päťriadkovej vete dokázala zmeniť jej autora aj význam. Najprv to bolo čítanie novinového článku a odrazu myšlienky čítajúcej postavy, začiatok vety patril mužovi a koniec žene. Jednoducho, krásne komplikované 🙂

Ako som už spomínala, očakávala som, že Antihrdina bude o postave, ktorá bude stelesnením antihrdinu. Už na začiatku ma preto tak trochu pobavilo, že hlavá postava nie len je antihrdinom, ona sa aj volala Antti Hrdina. Mladý muž, ktorý sa stal sirotou kvôli katastrofálnemu ekologickému stavu krajiny. A keďže jeho rodičia zahynuli pri snahe tento stav zmeniť, dostal nové priezvisko, Hrdina. Toto všetko sa udialo v dnešnej Utópii. Názov opäť nie je vybraný náhodne. Utópia je jednoducho ideálna. Až príliš, aby v tom nebol háčik. Táto ideálna krajina je v podstate ekologickou diktatúrou. Okrem Utópie každý obyvateľ miluje Matku Prírodu a jej Veľkú Ochrankyňu – Smerodajku, prvú veliteľku krajiny, ktorá položila svoj život za záchranu Matky Prírody a tak aj Utópie a jej obyvateľov. Áno, z tohto idealizmu mi išla prasknúť hlava. A to som už v knihe stihla spoznať ďalšie postavy, reportérku Liu a jej dcéru – Meteoru. Tie sa spolu s Anttim vyberú do susednej krajiny KoroNovo, ktorá je v podstate opakom Utópie a viac sa podobá dnešným krajinám západného sveta. Lia chce napísať zásadnú reportáž svojej kariéry, Antti chce len zmiznúť z mrazivého pekla Utópie a Meteora chce tým hrozným ignorantom a kapitalistom ukázať, ako by mali žiť, a tak ich zobudiť z klamstva, v ktorom žijú. Vnútorne som Salmele ďakovala za postavu Meteory, pretože časom som všetky ostatné znenávidela. Nuž, ale presne toto som chcela.

Kniha je plná referencií a odkazov na reálny svet aj napriek tomu, že sa jej dej odohráva na zemi v budúcnosti. Rieši politické, svetové, osobné problémy. Ukazuje, ako by svet mohol vyzerať alebo, lepšie povedané, ako by asi radšej nemal vyzerať. Nie len tak je Antihrdina porovnávaný s orwellovskými dielami. Je iný, filozofický a drsný (aj jazykom).