Blog

Mišo je copywriter, bloger a najnovšie sa venuje aj divadlu. Svoj život celkom poctivo dokumentuje na Instagrame, či už na súkromnom alebo blogerskom Troška Troska. Takže ho možno už troška poznáte. Ak nie, tak čítajte a spoznáte. 

 

Miško, ty si taký multitalentovaný človek, čomu všetkému sa venuješ?

Venujem sa hlavne reklame, tá mi zaberá najviac času. Vo voľnom čase tvorím veci do onlinu, čo je taký môj priestor, kde sa môžem vyblázniť. Dosť ma baví móda, z času na čas pomáham kamarátom návrhárom. A momentálne sa idem pustiť do divadla. Kamarátka Daša Krištofovičová, ktorá bola aj u nás v Akvárku, narazila na článok o týpkovi, ktorý bol vo väzení a držal hladovku, lebo mu nedávali vegánske jedlo. A mne hneď napadlo, že počúvaj, toto je námet na monodrámu. Napísali sme žiadosti o grant a pôvodne sme si mysleli, že ľudia si o nás budú myslieť, že sme blázni, že si z nich robíme srandu, ale nakoniec sme v jednom grante dostali plnú sumu. Ak všetko pôjde, ako má, v decembri budeme mať premiéru v divadle Ticho a spol.

Vždy si vedel, že chceš písať alebo vymýšľať?

Ja som skončil Fakultu managementu, do čoho ma naši dotlačili s tým, že choď na manažment, budeš zarábať peniaze. Ale ja som sa vždy chcel venovať písaniu. No po škole som skončil v korporácii. To bolo pre mňa úplné peklo, vôbec som nechápal tú logiku a vzťahy a ako tam veci fungujú. Potreboval som sa nejako kreatívne vyblázniť. Tak som pomáhal kamoške, ktorá založila značku Puojd, s marketingom. Vtedy to bolo v úplných začiatkoch a ja som jej pomáhal, ako nastaviť veci, ako robiť kampane, ako poňať ideu slovenskosti. Puojd bol prvý projekt, kde som riešil kreatívnu činnosť.

Aká bola potom tvoja cesta k práci v reklame?

Ja som v reklamnej agentúre začínal vlastne celkom neskoro, mal som 28 rokov. Prešiel som si funkciami ako marketingový analytik v poisťovni, segmentový manažér v banke a potom mi nejako ruplo v bedni a vyhodili ma. Rok som bol nezamestnaný a som iba rozmýšľal, že čo a ako. To bolo obdobie, keď som posielal portfóliá a životopisy do reklamiek. A Istropolitana mala výzvu, že sprav video a pošli nám ho. Deň pred deadlinom som bol celú noc hore a vlastne som ani nevedel, ako sa tie videá robia, ale skúsil som to. Zanimoval som Packmana, ktorý žral značky, a to som im poslal. A oni sa dlho potom neozývali, medzičasom ma vyhodili z ďalšej korporácie. No a vtedy som si myslel, že už som úplne skončil, čo teraz so životom. A potom ma zavolali z Istropolitany na pohovor. Takže takto som sa ja dostal do reklamy.

A vyskilloval si sa na úspešného copywritera ?

Tu je to ťažšie, lebo Istropolitana má povesť copywriterskej agentúry. Chvíľu to trvalo, kým som si našiel svoj rukopis, a to je asi to hlavné, čo človek musí mať.

Čo ťa najviac baví alebo motivuje v práci?

Mňa motivuje, keď môžem robiť s ľuďmi, ktorí sú moja krvná skupina. Sú to ľudia, ktorí reklamu neberú až tak vážne alebo nie sú do nej až takí namočení. Baví ma robiť s režisérom Braňom Vinczem, robili sme spolu klip Max Bazovski pre VÚB banku, celý proces bol dosť nereklamný. On má svojský pohľad a rukopis a mám rád, že je pankáč v týchto veciach. A tiež ma teší spolupráca s Barborou Idesovou, lebo to je moja blízka kamoška, bavia ma jej ilustrácie a VUBka si ju vybrala na tetovačky na Grape. Teší ma, keď si klienti vyberajú veci, ktoré sú mi blízke.

Si perfekcionista?

To je otázka, čo dokážeš v rámci možností. Aj čo sa týka reklám. Je len veľmi málo mojich reklám, s ktorými by som bol fakt spokojný. Jediná vec, s ktorou som maximálne spokojný, je lanovka pre Tesco mobile. Ja som navrhol koncept a Peťo Darovec napísal v rámci ponúk so superlatívmi spot s lanovkou. Na začiatku sme mali úplne inú sériu spotov a skoro celá skončila v koši, lebo návrhy boli moc odvážne na klienta. Lanovka to ako jediná prežila a natočila sa. Pre mňa je to spot par excelance, celý ako je spravený. Ale myslím si, že celá séria mohla byť silnejšia.

Si zakladateľ a spoluautor blogu Troška Troska, s ktorým sa pravidelne umiestňujete v top 5 v ankete Bloger roka. Ako vznikol tento blog a o čom píšete?

Ja som mal tých blogov viac. Najprv som si založil blog Eastern Hipster, kde som robil koláže s opitou Sue Ellen s poznámkami na súčasnú spoločnosť, subkultúry a trendy. Lenže vždy som chcel robiť väčšie texty, nielen bublinkové komiksy. V čase, keď som nad tým intenzívne rozmýšľal, som stretol Lýdiu. Ona je bábkoherečka, pozvala ma na svoje predstavenie a ja som očakával rozprávku s bábkami. Ale mala predstavenie o sebe, ktoré bolo napísané na základe esemesiek od jej bývalého. A celé to bola taká ťažká psychadélia pre mňa, že som si hovoril, že wau toto je super. Išli sme si potom sadnúť a ona mi povedala, že nevie písať o ničom inom iba o sebe. Tak si hovorím, že to sme asi dvaja. A začali sme blog Troška Troska. Celý blog je založený na našich životných neúspechoch, traumách a depresiách. Je to celé také hrabanie sa v emočnom bahne a je to časovo náročné, lebo počas písania chytám ťažké stavy. Ale momentálne sme sa s Lýdiou pohádali a celkovo sa naše cesty rozchádzajú, ale zase to je tiež asi život.

Ako relaxuješ po práci, ak stíhaš vôbec relaxovať?

Ja chodím na jogu. Aj kampaň pre Tesco mobile s jogou je inšpirovaná tým, že sme išli s Lýdiou na hodinu pre začiatočníkov, kde v strede hodiny začali ľudia robiť stojky na hlave, a ja pozerám, že toto ja nedám. Stojky ešte stále neviem, ale dám už pozíciu vrany, že si zasekneš kolená pod pazuchy a zdvihneš sa na rukách. Ale ja som väčšinou taký spotený, že sa mi šmýkajú nohy aj ruky, tak radšej žiadne zdvíhačky nedávam.

Takže si aj taký športový typ?

Nie som vôbec športový typ, ja to robím iba kvôli tomu, aby som sa nezbláznil. Dobré nápady dostávam v momente oddýchnutia. Plávam si v bazéne a vymýšľam si reklamy. V agentúre mi chodí zadanie za zadaním a ja už fakt neviem čo skôr. Ale všetky dobré kampane mi napadli tak, že som si lámal hlavu v agentúre, ale riešenie mi prišlo, až keď som opustil budovu.

Ty si aj dosť taký spoločenský človek a párty man, aspoň taký dojem má človek z tvojich Instastories kde pravidelne dokumentuješ svoj život ?

Ja mám tendenciu priťahovať bláznivých ľudí a bláznivé bizarné situácie. Ono to nesúvisí vyslovene s tým párty životom, ja iba dojdem napríklad do Paríža, a tam čo sa diali za veci… Skoro nás okradli, stratili sme sa v metre, potom  na byt, kde zrazu dobehne týpek v maske, nakoniec som zistil, že to je kamoš, ktorý mi išiel spraviť narodeninové prekvapenie. Asi to je tým, v akej spoločnosti sa ja vyskytujem. Nie je to vyslovene párty život, ale skôr tá bizarná konštelácia ľudí, ktorých mám okolo seba.

A to sú akí? Ja ťa vnímam, že sa pohybuješ v takej hipsterskej, umeleckej alternatívnej spoločnosti… 

Vieš, v Berlíne máš hipsterskú štvrť, v Prahe máš hipsterskú lokalitu a v Bratislave všetci sedia vo Vanese. Snažím sa zaujímať nielen o to, čo je cool, čo je hipsterské, ale už len kvôli svojej robote aj o nejaké ďalšie veci, čo sa týka umenia, či už je to dizajn, výtvarné umenie, hudba, divadlo. Ja mám takú obľúbenú knihu, ktorá sa volá Reklama pre ľudí, ktorí nenávidia reklamu, a tam sa hovorí, že keď ľudia čerpajú inšpiráciu z reklamnej brandže, môžu spraviť len taký slabý odvar toho, čo už v reklame vzniklo. Ale na to, aby prišli s nejakými originálnymi nápadmi, musia čerpať z umenia. Preto ja niekedy vezmem kolegov arťákov na výstavu dizajnu. Myslím si, že ľudia sa musia takto udržiavať v obraze, že čo sa vlastne deje na scéne a čo je vo vzduchu. A to by mala podľa mňa reklama odrážať. Nie je podstatné, čo sa deje v reklame, mali by sme reflektovať to, čo sa deje v spoločnosti.

Čo ťa ešte inšpiruje, čo momentálne čítaš?

Mám teraz požičaného Etgara Kereta z knižnice, kniha sa volá Zrazu klope ktosi na dvere. A potom si čítam Zostať nažive od Michela Houellebecqa, kde dáva rady, ako by sa mal človek pohybovať medzi zamestnaním a asociálnym životom a ako v tom hľadať inšpiráciu. Je to pre mňa zaujímavá kniha, je to strašne sadisticky napísané o živote umelcov. Ako im nevychádza osobný život, lebo je to pre nich šedá zóna. Niežeby som sa považoval za umelca, ale toto vysvetlenie môžem aplikovať na to, prečo je môj osobný život taká veľká tragédia.

A chodievaš teda do knižnice? To je tiež dobrý old skuul.

Hej, v Petržalskej knižnici si hľadám knihy. Začalo sa to tak, že som si tam bol hľadať knihu kolegu Vlada Jančeka, a na jej základe som pochopil jeho skrytého génia. Teraz je tá éra, že letí Čistá duša, ale keď si prečítate Vladovu knihu, tak vidíte, že on robil niečo obdobné už v 90. rokoch. Keby bol v tom období Instagram, tak Vlado by bol jedna veľká star. On dokonca robil ešte aj vlogy v období, keď sa vlogy nerobili. Vlado predbehol dobu natoľko, že on už si ani nepamätá, ako ju predbehol.

A čo rád pozeráš, počúvaš?

Potom čo sa týka počúvania, Spotify discover weekly je pre mňa najlepší spôsob, ako nájsť novú hudbu. Strašne mám rád Xaviera Dolana a jeho filmy. A zo seriálov mám najradšej klasiky ako Game of Thrones, House of Cards, Orange Is the New Black a RuPaul’s Drag Race. Mal som predplatený Netflix, ale musel som si ho zrušiť, lebo som nevychádzal z domu. Keď vyjde nová séria Orange Is the New Black, tak iba sedím doma zavretý a kukám.

Ozaj, spomínal si Paríž, Berlín… rád cestuješ?

Ja najradšej prídem do nejakého mesta, kde mám lokálneho človeka, ktorý nás povodí po meste. Ja nenávidím dovolenkové rezorty a turistické atrakcie. V Paríži som sa pohádal s Lýdiou, lebo som jej hovoril, že na Eiffelovku ja ani za boha nepôjdem, a zakladám si na tom, že Eifelovku zakaždým odignorujem. A keď chcela ísť na Champs-Élysées, tak to som vybuchol, že sa nebudem trepať na parížsku Obchodnú. Väčšinou mám rád autentickú tvár mesta, ktorú ti dokážu ukázať iba miestni.

A ako sa kontaktuješ s miestnymi? 

Napríklad v Barcelone mám kamošku, za ktorou chodím každé leto, a ona mi povie, že čo je nové, kam treba ísť. Toto tetovanie mám z Barcelony, to bolo celé také vtipné. Prišiel som do Barcelony a ona ma ťahala do jedného tetovacieho štúdia, sú tam strašní sexoši a mal by som to tam vidieť. Tak sme išli kuknúť a ja som začal riešiť, že čo im vlastne povieme, kamoška navrhla, že by sme im mali ukázať nejaký námet na tetovanie, a tak sme si googlili v metre obrázky, ktoré sme si sťahovali do mobilu. A potom som zo štúdia odchádzal s vytetovanou sovou.

S Lýdiou sme spoznávanie miest riešili tak, že sme natočili Instastories na Troška Troska a pýtali sme si tipy na mesto. A Slováci, ktorí v nich žijú už dlhšie nám potom písali, kam treba ísť a čo treba vidieť. Instastories je pre mňa ako Tindrovská zoznamka, ale ešte lepšia, lebo sa zoznámiš s miestnymi ľuďmi a namiesto sexu ti ukážu mesto.