Kategória: Čitáreň

Alexandra Salmela: Antihrdina

Kniha Antihrdina ma upútala názvom. Zatiaľ som mala vždy šťastie na knihy, ktorých hlavný hrdina či hrdinka boli pozitívni, prípadne bolo aspoň možné ospravedlniť či pochopiť ich zvláštne správanie, nech…

Kniha Antihrdina ma upútala názvom. Zatiaľ som mala vždy šťastie na knihy, ktorých hlavný hrdina či hrdinka boli pozitívni, prípadne bolo aspoň možné ospravedlniť či pochopiť ich zvláštne správanie, nech už bolo v akejkoľvek forme. Preto som si povedala, že je čas na zmenu. Chcela som sa pustiť do niečoho, čo ma bude znervózňovať a štvať. A presne to som aj dostala!

čitáreň antihrdina

Kniha vyšla vo Fínsku napísaná po fínsky. Slovenkou. Alexandra Salmela si teda svoj fínsky originál tejto sci-fi knihy preložila do slovenčiny sama (podľa mňa celkom zaujímavý fakt). Možno tak trochu aj musela, pretože… tie vety! Aby ste mi rozumeli, kniha ma okrem názvu upútala aj svoíim spracovaním. Príbeh sledujeme z pohľadu viacerých postáv, jednotlivé pasáže sú odlíšené aj graficky. Okrem rozprávania je kniha tvorená aj úryvkami z tlače, denníka či legendami. Toto všetko je ešte v poriadku, pretože grafika veľmi pomáha. Komplikovanejšia je skladba viet. Salmela ma donútila sústrediť sa iba na knihu, text, významy slov a ich vzájomné naviazanie. V jednej päťriadkovej vete dokázala zmeniť jej autora aj význam. Najprv to bolo čítanie novinového článku a odrazu myšlienky čítajúcej postavy, začiatok vety patril mužovi a koniec žene. Jednoducho, krásne komplikované 🙂

Ako som už spomínala, očakávala som, že Antihrdina bude o postave, ktorá bude stelesnením antihrdinu. Už na začiatku ma preto tak trochu pobavilo, že hlavá postava nie len je antihrdinom, ona sa aj volala Antti Hrdina. Mladý muž, ktorý sa stal sirotou kvôli katastrofálnemu ekologickému stavu krajiny. A keďže jeho rodičia zahynuli pri snahe tento stav zmeniť, dostal nové priezvisko, Hrdina. Toto všetko sa udialo v dnešnej Utópii. Názov opäť nie je vybraný náhodne. Utópia je jednoducho ideálna. Až príliš, aby v tom nebol háčik. Táto ideálna krajina je v podstate ekologickou diktatúrou. Okrem Utópie každý obyvateľ miluje Matku Prírodu a jej Veľkú Ochrankyňu – Smerodajku, prvú veliteľku krajiny, ktorá položila svoj život za záchranu Matky Prírody a tak aj Utópie a jej obyvateľov. Áno, z tohto idealizmu mi išla prasknúť hlava. A to som už v knihe stihla spoznať ďalšie postavy, reportérku Liu a jej dcéru – Meteoru. Tie sa spolu s Anttim vyberú do susednej krajiny KoroNovo, ktorá je v podstate opakom Utópie a viac sa podobá dnešným krajinám západného sveta. Lia chce napísať zásadnú reportáž svojej kariéry, Antti chce len zmiznúť z mrazivého pekla Utópie a Meteora chce tým hrozným ignorantom a kapitalistom ukázať, ako by mali žiť, a tak ich zobudiť z klamstva, v ktorom žijú. Vnútorne som Salmele ďakovala za postavu Meteory, pretože časom som všetky ostatné znenávidela. Nuž, ale presne toto som chcela.

Kniha je plná referencií a odkazov na reálny svet aj napriek tomu, že sa jej dej odohráva na zemi v budúcnosti. Rieši politické, svetové, osobné problémy. Ukazuje, ako by svet mohol vyzerať alebo, lepšie povedané, ako by asi radšej nemal vyzerať. Nie len tak je Antihrdina porovnávaný s orwellovskými dielami. Je iný, filozofický a drsný (aj jazykom).

Žiadne komentáre na Alexandra Salmela: Antihrdina

Svetlana Alexijevič: Vojna nemá ženskú tvár

Kniha žánrovo patrí do reportážnej literatúry. Jej autormi sú zväčša žurnalisti a trochu svojej profesie prenášajú aj do týchto diel, ktoré sú nabité informáciami a faktmi. Na Slovensku sa tejto literatúre špecificky…

Kniha žánrovo patrí do reportážnej literatúry. Jej autormi sú zväčša žurnalisti a trochu svojej profesie prenášajú aj do týchto diel, ktoré sú nabité informáciami a faktmi. Na Slovensku sa tejto literatúre špecificky venuje relatívne mladé vydavateľstvo Absynt. Momentálne vydávajú knihy v edíciách Prekliati reportéri (reportážna literatúra) a 100 % („na pomedzí non-fiction a beletrie“). Na počiatku to bolo slovenské vydavateľstvo, ktorého cieľom bolo v okolitých krajinách obľúbenú reportážnu literatúru vydávať aj na Slovensku, ale predovšetkým po slovensky. Od leta sa však presunuli aj na český trh a začali vydávať v českom jazyku. Áno, mám na nich kvôli tomu ťažšie srdce a dokonca som uvažovala aj o odfollowovaní ich účtu na Instagrame. Ostalo to však iba pri uvažovaní 🙂

zuzka čitáreň

Kým som knihu Vojna nemá ženskú tvár vzala domov, trochu som so sebou vnútorne bojovala. Viem o sebe, že pri vojnových filmoch mám slzy na krajíčku. To som ale ešte ani netušila, čo má pre mňa táto bieloruská nositeľka Nobelovej ceny za literatúru pripravené.

Kniha má dve polohy. Prvou sú priam filozofické úvahy autorky o vojne. Druhou, podstatnou, sú prepisy rozhovorov so ženami, ktorých život zasiahla Druhá svetová vojna. Tieto rozprávania sú zoradené podľa témy. Čitateľovi ponúkajú alternatívne dejiny – z retrospektívneho pohľadu zúčastnených. Prečítať si teda môžete zážitky z frontu, spomienky na život medzi vojakmi, ale aj o diskriminácií žien (negatívnej aj pozitívnej), bolesti matiek, príbehy o snahe pomôcť svojej milovanej krajine, no tiež o tom, aký je život po vojne.

Áno, znie to drsne. Áno, je to drsné. Najmä, ak si uvedomíte, že sú to reálne ženy a ich reálne príbehy. Počas niektorých ranných ciest do práce som sa pristihla pri tom, ako od stránok odvraciam tvár a snažím sa nerozplakať. Alebo som mala pocit, že my všetci by sme mali zabudnúť na svoje „starosti“ a uvedomiť si, aké šťastné životy žijeme. Klišé? No a čo. Toto so mnou tá kniha naozaj robila. Spolu s hrdinkami som sa bála, milovala, nenávidela, trpela a bojovala o život, nielen svoj.

Rada by som napísala, že ma kniha vtiahla do deja, no ona dej v podstate nemá. Možno aj preto sa jemne natíska myšlienka, či je to naozaj kniha Svetlany Alexijevič, či v podstate iba neparazituje na príbehoch ostatných a na knihe nie je nič špeciálne. Ja v tom však vidím majstrovstvo. Ak aj vynechám autorské časti, kniha je veľkým majstrovským kúskom. Alexijevič musela tieto ženy nájsť, získať si ich dôveru, stretnúť sa, počúvať a pýtať sa. Následne sa od týchto ľudí odosobniť, nahrávky prepísať, roztriediť, vybrať pasáže (tak, aby mali stále hlavu a pätu) a zoradiť ich. Zväčša tak, aby boli v nejakom vzťahu – dopĺňali sa, odporovali si či vytvárali otázky.

Po prečítaní knihy som si zaumienila prelúskať sa všetkými slovenskými prekladmi jej reportážnych kníh (ako inak, od Absyntu). Ešte stále som však  v procese, pretože Alexijevička ostala verná štýlu, ktorý „je dokumentom utrpenia a odvahy našej doby“ (preto tá Nobelova cena). Zatiaľ som však stále fanúšikom. A ak je pravda, že v roku 2018 príde na Slovensko, budem sa prvá pchať do radu na podpísanie knihy Vojna nemá ženskú tvár. Sľubujem. Môžete na mňa potom hundrať  🙂

P.S.: Kniha sa na Slovensku dočkala divadelnej adaptácie v podaní Slovenského komorného divadla v Martine.

 

Ak chceš od nás dostávať raz mesačne e-mail, ktorý ti zlepší náladu a ukáže ti, čo je nové v reklame a marketingu

—> KLIKAJ SEM 

Žiadne komentáre na Svetlana Alexijevič: Vojna nemá ženskú tvár

Type on the field below and hit Enter/Return to search