V reklame som začínal pomerne neskoro. Mal som 28 rokov, z ktorých som 11 mesiacov bol v evidencii na úrade práce. Nikdy som sa nezúčastňoval na študentských súťažiach a na účasť v Young Lions som už bol starý. Prešiel som si rôznymi prácami na marketingu v korporáciách. Od marketingového analytika, ktorý riešil kódovanie v SQL jazyku a datamining, po segmentového manažéra, čo znie veľmi honosne, ale dodnes neviem, čo sa odo mňa očakávalo. Vyhodili ma z dvoch korporácií, v jednej som hovoril ľuďom, čo si o nich myslím, v druhej som nehovoril radšej nič, lebo som nemal slov.

Jedenásť mesiacov som strávil tým, že som si prehodnocoval život. Nevedel som, čo vlastne chcem. Ale vedel som, čo nechcem. Nechcel som sa vrátiť do korporácie, kde monitorujú každý môj pohyb, musím sa obliekať podľa dress kódu a sedieť na obedoch s chujmi v oblekoch, ktorí riešili výšku sadzby na hypotéke a farbu kachličiek v kúpeľni.

Reklama ma vždy lákala, ale myslel som si, že nemám na to. Ale keď ste bez práce a peňazí, nemáte čo stratiť, tak som rozposlal asi 20 životopisov a našiel som výzvu od Istropolitany na copywritera, ktorý má spraviť video. Sadol som za počítač, strávil som celú noc animovaním Pacmana, čo som síce nevedel, ale učil som sa za pochodu, aby som to dal do reprezentatívnej podoby.

Z Istro sa ozvali a pozvali ma na pohovor. V portfóliu som mal komunikáciu módnej značky, ktorú som pomáhal rozbiehať a vtipy s Čubírkovou.

Kreatívny riaditeľ si pozeral moje veci a zhodnotil: „Toto je ale veľmi inteligentný humor. Chápu to ľudia vôbec?“

Ja som mu odpovedal, že chcem robiť inteligentné veci a kto to nechápe, tak to je jeho problém.

Na moje prekvapenie mi dali šancu. Hneď na začiatku ma upozornili, že z banky som zvyknutý asi na iné platy, ale to som v danom momente neriešil. Čítal som knihu od Davida Ogilvyho, ktorý sa priznal, že v reklame začínal, keď mal 38 a bol nezamestnaný. Keď sa to tak vezme, nebol som na tom až tak zle. Oproti Davidovi Ogilvymu som mal náskok 10 rokov, tak som sa radšej porovnával s ním ako s Michalom Pastierom.

Zrazu som bol hodený do vody a musel som sa v tom naučiť plávať. To ako si napísal ten scenár? Takéto filozofické elaboráty nikto nepochopí! Ty robíš vtip na vtip, takto si to kazíš! Napíš to tak, aby to pochopil aj debil! Vôbec nedržíš koncept! Ideš mimo charaktery, vôbec nechápeš ich povahu! Vieš ty vôbec, ako sa píšu explikácie? Píšeš strašne komplikovane, takto by to Miško Pastier nikdy nenapísal.

Sedel som v práci, búchal som si hlavu o stôl a na odreagovanie som robil takéto memečka.

A potom prišiel moment, keď šéf povedal na môj scenár: „Blahoželám, napísal si lepší spot ako ja.“

Ako dopadol? Neprešiel u klienta.

Čo som sa za tento čas v Istropolitane naučil? Každý dobrý kreatívec potrebuje mať svoj rukopis. V Istropolitane vznikli reklamy, z ktorých bolo jasné, kto ich písal. Typický Olos, typický Janček, typický Bezák. Na čo by sa dalo povedať, že je typický Belej?

Prvú šancu som dostal pri MAGNE, pri ktorej sme dostali tému jedla. Rozmýšľam nad zadaním a kolegyňa si fotila obed. Strašne ma tým srala.

A tak vznikol podnet na túto kampaň.

Na tomto som pochopil, že aj reklama môže reflektovať môj život a moje postoje.

– Napíš to tak, aby to pochopil aj debil!

– Dobre, napíšem.

A tak sa z recesie stala moja prvá kampaň v televízii, ktorá podľa trackingu dosahovala dokonalú emočnú krivku. A přitom taková blbost, co?

S kamarátkou sme začali chodiť na jogu a zatiaľ čo my sme sa ledva udržali v základných pozíciách, všetci okolo nás robili stojky na hlavách. Prečo to nepredať mobilnému operátorovi?

Zároveň však viem, že si musím neustále rozširovať obzory. Preto robím rád s Braňom Vinczem, ktorý nie je zašpinený reklamou a vždy príde s niečím novým. Novinka pre nás oboch bolo aj školenie a certifikát na výškové práce, aby sme mohli vyliezť na strechu banky a natočiť na nej videoklip.

Osobne si uvedomujem zodpovednosť za to, aký máme vplyv na rozmýšľanie ľudí. Presviedčame ich o výhodnosti hypoték, atraktivite nového automobilu alebo v nich vyvolávame smäd, aby si otvorili pivo. My vyrábame palivo, ktoré akceleruje konzum.

V Istropolitane dostávame priestor, aby sme sa angažovali aj v neziskovom sektore. Zaujímavou skúsenosťou bol pre mňa Pro Bono Maratón, kde sme pod vedením našej šéfky stratégie Veroniky neriešili len kampaň, ale navrhli sme digitálne riešenie, ktoré zmenilo fungovanie organizácie zameranej na deti z osád.

Ďalšia skvelá vec na Istropolitane je, že ľudia tu dostávajú priestor, aby sa realizovali v iných sférach a pracujú tu osobnosti, ktoré reálne ovplyvnili slovenskú kultúru. Máme tu niekoľko kapiel, DJ-ov, poetov, prozaikov, teoretikov.

Ja som dostal priestor venovať sa divadlu a samozrejme, hneď som sa to snažil prepojiť s reklamou. A tak som sa pokúsil spraviť z fiktívnej postavy influencerku. Podarilo sa? Skočili na to Tragédi a aj Zomri.

Kolega Jakub Svetlík má tiež v reklame názor. Navrhol mi, aby sme spravili kampaň proti extrémistom. Vznikla tak vec, ktorú beriem veľmi osobne. Do prezentácie sme dali fotku môjho pradeda, ktorého zabili v koncentračnom tábore a potom pribudli ďalšie stories, ktoré nesmú zmiznúť.

Naučil som sa veľa, ale stále neviem dosť. A teraz si to uvedomujem ešte viac, pretože z copywritera sa posúvam na kreatívneho riaditeľa. Bude to brutálna výzva, čaká ma veľa vecí a som z toho zmätený.

Ale jedno viem na isto. Vďaka Bohu, že sa nemusím pípať a obliekať sa podľa dress kódu!