Kniha žánrovo patrí do reportážnej literatúry. Jej autormi sú zväčša žurnalisti a trochu svojej profesie prenášajú aj do týchto diel, ktoré sú nabité informáciami a faktmi. Na Slovensku sa tejto literatúre špecificky venuje relatívne mladé vydavateľstvo Absynt. Momentálne vydávajú knihy v edíciách Prekliati reportéri (reportážna literatúra) a 100 % („na pomedzí non-fiction a beletrie“). Na počiatku to bolo slovenské vydavateľstvo, ktorého cieľom bolo v okolitých krajinách obľúbenú reportážnu literatúru vydávať aj na Slovensku, ale predovšetkým po slovensky. Od leta sa však presunuli aj na český trh a začali vydávať v českom jazyku. Áno, mám na nich kvôli tomu ťažšie srdce a dokonca som uvažovala aj o odfollowovaní ich účtu na Instagrame. Ostalo to však iba pri uvažovaní 🙂

Kým som knihu Vojna nemá ženskú tvár vzala domov, trochu som so sebou vnútorne bojovala. Viem o sebe, že pri vojnových filmoch mám slzy na krajíčku. To som ale ešte ani netušila, čo má pre mňa táto bieloruská nositeľka Nobelovej ceny za literatúru pripravené.

Kniha má dve polohy. Prvou sú priam filozofické úvahy autorky o vojne. Druhou, podstatnou, sú prepisy rozhovorov so ženami, ktorých život zasiahla Druhá svetová vojna. Tieto rozprávania sú zoradené podľa témy. Čitateľovi ponúkajú alternatívne dejiny – z retrospektívneho pohľadu zúčastnených. Prečítať si teda môžete zážitky z frontu, spomienky na život medzi vojakmi, ale aj o diskriminácií žien (negatívnej aj pozitívnej), bolesti matiek, príbehy o snahe pomôcť svojej milovanej krajine, no tiež o tom, aký je život po vojne.

Áno, znie to drsne. Áno, je to drsné. Najmä, ak si uvedomíte, že sú to reálne ženy a ich reálne príbehy. Počas niektorých ranných ciest do práce som sa pristihla pri tom, ako od stránok odvraciam tvár a snažím sa nerozplakať. Alebo som mala pocit, že my všetci by sme mali zabudnúť na svoje „starosti“ a uvedomiť si, aké šťastné životy žijeme. Klišé? No a čo. Toto so mnou tá kniha naozaj robila. Spolu s hrdinkami som sa bála, milovala, nenávidela, trpela a bojovala o život, nielen svoj.

Rada by som napísala, že ma kniha vtiahla do deja, no ona dej v podstate nemá. Možno aj preto sa jemne natíska myšlienka, či je to naozaj kniha Svetlany Alexijevič, či v podstate iba neparazituje na príbehoch ostatných a na knihe nie je nič špeciálne. Ja v tom však vidím majstrovstvo. Ak aj vynechám autorské časti, kniha je veľkým majstrovským kúskom. Alexijevič musela tieto ženy nájsť, získať si ich dôveru, stretnúť sa, počúvať a pýtať sa. Následne sa od týchto ľudí odosobniť, nahrávky prepísať, roztriediť, vybrať pasáže (tak, aby mali stále hlavu a pätu) a zoradiť ich. Zväčša tak, aby boli v nejakom vzťahu – dopĺňali sa, odporovali si či vytvárali otázky.

Po prečítaní knihy som si zaumienila prelúskať sa všetkými slovenskými prekladmi jej reportážnych kníh (ako inak, od Absyntu). Ešte stále som však  v procese, pretože Alexijevička ostala verná štýlu, ktorý „je dokumentom utrpenia a odvahy našej doby“ (preto tá Nobelova cena). Zatiaľ som však stále fanúšikom. A ak je pravda, že v roku 2018 príde na Slovensko, budem sa prvá pchať do radu na podpísanie knihy Vojna nemá ženskú tvár. Sľubujem. Môžete na mňa potom hundrať  🙂

P.S.: Kniha sa na Slovensku dočkala divadelnej adaptácie v podaní Slovenského komorného divadla v Martine.

Ak chceš od nás dostávať raz mesačne e-mail, ktorý ti zlepší náladu a ukáže ti, čo je nové v reklame a marketingu

—> KLIKAJ SEM